Keď neviem, píšem

Sú dni, aj dlhšie obdobia, kedy sa cítim, že neviem. Neviem, čo chcem a čo mi je. Ťažko sa mi rozhoduje. Som smutná, som podráždená. Chcem robiť všetko naraz a keď mám čas, nejde mi robiť nič. Len skrolovať instagram. Ááááá!

Ako malá som svoje pocity intuitívne dávala na papier. Najprv som písala básne. Prvá bola o psovi. Ďalšia sa volala Pán Tulipán a ktovie prečo, som za ňu dostala diplom.

Neskôr, keď ma trápili vzťahy, líčila som ich denníku. A modlila sa, nech ho mama nenájde. Bol aj o nej, aj o prvých zmätkoch s opačným pohlavím. Pri sťahovaní z domova som denník našla. Preletela som svoje tajomstvá očami, pri mnohých som sa zahanbila. Vytrhala som popísané strany a rozšklbala ich na márne kúsky.

Takto na dlhý čas skončila moja nádejná pisateľská budúcnosť.

Ako veľká mám tiež pocity. Často sa v nich nevyznám. Niekedy mám dojem, že som pre seba tá najzáhadnejšia osoba na svete. Pričom som sa včera dokonale poznala. Zvláštne je toto žitie. Ako sa to vlastne robí, dobre žiť?

Posledný rok bol pre mňa ťažký. Dávno som sa necítila tak stratená, neistá, oslabená. Bolo mi všelijak, nevedela som, čo s tým. Jeden večer som vzala do ruky pero a pustila ruku na špacír.

Písala som a písala a čítala si o sebe veci, ktoré som netušila. Akoby vnútri mňa býval malý čarovný človiečik, ktorý si povedal: “Je čas na vianočné upratovanie!” 

Cítila som úľavu, i keď sa nič nezmenilo. Snáď iba to, že zmätok bol vonku a dalo sa naň pozrieť. Lepšie porozumieť. Súcitiť. Poplakať si. A potom sa hlasno od úľavy zasmiať.

---

Keď je deň blbec alebo naopak deň plný objavov, skúšam si nájsť čas a zaznamenať to. Nie vždy to pre seba urobím. Ale vždy, keď áno, lepšie spím. A tak, keď neviem, píšem.
Alebo sa idem prejsť. Ale o tom nabudúce.