Hod kriketkou

Jednotkárka

Mám na sebe cvičky, blížime sa k basketbalovému ihrisku. Dovidím na okno svojej detskej izby, lebo základku mám cez cestu. Chystáme sa hádzať kriketovou loptičkou.

Keby som to tušila, uhrám to na ospravedlnenku kvôli krámom alebo rovno zostanem doma. Veď sme mali bežať štyristovku...

Telocvikárka, pani učiteľka Skotnicová postupne vyvoláva mená. Dúfam, že nepôjde podľa abecedy, “H” je skoro v poradí, nie som nato pripravená. Budem niekedy?

Najviac z našej triedy hodí Vlaďa, to sa vie. Načiahne sa a kriketka letí ako vesmírna raketa. Môj úspech je, keď letí vpred. Viem si ju hodiť aj za chrbát, ale to nik neocení, vtedy sa všetci smejú. Hlasno, až mi píska v ušiach.

Patrím k najhorším v triede a príšerne sa zato hanbím. Som jednotkárka a kvôli hlúpej loptičke budem mať pokazené vysvedčenie.

Ak by som mala zomrieť, nech sa tak stane, kým učiteľka zakričí - “Hoosová”!

Pri jazere

S frajerom Janom kráčame okolo Štrkovca. Slnko, voda, blízkosť, pekný deň. Schádzame k vode, bližšie k labutiam. Jano hodí žabku. Kameň poskakuje, od vody sa odrazí štyrikrát, akoby sa chcel predviesť. On aj Jano. Jano podáva okrúhliak aj mne.

“Hoď si!”
“Nechcem.”
“Skús to!”
“Nechcem!”
“Čo si?
“Nechaj ma, nechcem, nepočuješ?!” zachytávam svoj zlomený hlas. Rýchlym krokom unikám z brehu, skôr, ako zbadá moje slzy.

Bežím zistiť, ako to mám dnes

Idem sa vyklusať. Po pár metroch to ľutujem, behať sa mi zúfalo nechce. Zvolním a rýchlou chôdzou mierim k lesu. Mám hodinu, kým sa vrátim k mamovaniu. Čas osamote je vzácny, preto hľadám, čo by som rada.

Objímam strom, len tak si tam stojíme v pevnom zovretí. Dýcham zhlboka. Zakloním sa a sledujem slnko, čo nakuká spoza ihličia. Chytím padnutý konár a šmarím s ním, čo to dá. Príde mi to zábavné, oslobodzujúce. Hádžem ako o život. Skončím až, keď cítim kŕč v ramene.

Cestou späť sa mi chce bežať o čosi viac. Ešte zadýchaná gúglim kriketovú loptičku.

“Hoosová, poď hádzať!” Znie hlas v mojej hlave. Usmejem sa.