Jana, ktorá Parížanom piekla najlepší bezlepkový chlieb

V mesindžeri mi pristála správa. Píše mi majiteľka bistra v Paríži, pôvodom Slovenka, ža sa chce stretnúť a pozdieľať, ako sa to gastro robí. Pretrela som si oči či dobre vidím. O pár dní sme spolu u nás v bistre sŕkali kávu a rozjímali. Nič prevratné sme nevymysleli. Len nám bolo jasné, že sa nevidíme naposledy.

Spomínaš si, ako sme sa my dve zoznámili?

Jasné. Videla som ťa niekde na youtube múdro rozprávať s tými veľkými vlasmi na nejakej prednáške a povedala som si, že túto babu chcem spoznať. Poprosila som našu spoločnú kamarátku, nech mi dá na teba kontakt. No a keď som bola v Bratislave, dohodli sme si stretnutie. Prišla som sa za tebou do Žufane a sadli sme si do výkladu. Bolo to super stretnutie, ktorým sa začalo jedno pekné priateľstvo.

Spája nás, že obe máme históriu v podnikaní v gastre. Ty si si otvorila bistro Thank you, my deer (ďalej Jeleň) rovno v Paríži. Ako sa ti toto udialo?

V Paríži som študovala, takže som tam mala zázemie. Ten nápad s kaviarňou mi udrel do hlavy ako blesk. Hľadala som si vtedy v Paríži robotu a pri prechádzke mi jedného dňa toto napadlo. Bolo to spontánne a celkom rýchlo sa mi to aj podarilo zrealizovať.

Čím bol v tom čase Jeleň výnimočný?

V roku 2013 boli v dvojmiliónovom Paríži dve bezlepkové prevádzky. My sme boli jedna z nich.
Piekli sme najlepší bezlepkový chlieb v meste, dovolím si tvrdiť, a to v kombinácii s výberovou kávou, ktorá bola v tom čase v Paríži len v plienkach.

A nemenej našou trojuholníkovou farebnou stenou. Človek nemohol prejsť okolo bez toho, aby si ju z ulice nevšimol a nepozastavil sa nad ňou.

V septembri ti vyšla kniha Jeleň v Paríži, kde si sa o svoj gastro príbeh podelila. Aké pre teba bolo hľadať slová a ukladať svoje spomienky na papier?

Písať som začala v deň, kedy som definitívne zavrela kaviareň. Hneď ako som zavrela, som cítila potrebu vypísať sa zo všetkých pocitov, ktoré sa vo mne bili. Vtedy to začalo. Písala som nepravidelne ďalej o ľuďoch, ktorí vošli do môjho život cez dvere kaviarne, o situáciách, mojich pocitoch. Na začiatku to bolo hlavne pre mňa, určitá forma terapie, strávenia celej tej ohromujúcej skúsenosti. Keď som písala, všetko sa mi živo vybavovalo, znova som sa ocitla v deji. Veľa vecí som si pamätala do detailov. Nechávala som ruke voľný priebeh.

Keď si Eva Borušovičová vybrala moju ukážku v rámci programu na podporu umenia Nadácie Tatrabanky, moje písanie nabralo novú dimenziu a začala som sa pohrávať s myšlienkou, že jedného dňa by z toho mohla byť kniha. To na mňa zároveň vytvorilo aj určitý tlak a mala som pocit, že sa chcem páčiť a písala som trochu ako keď pózuješ na fotku.
Myslím, že sa mi podarilo postupne sa toho zbaviť, ale ten začiatok som dosť prepísala a zmenila. Celé písanie mi trvalo asi rok a pol.

Bola som jedna z prvých ľudí, ktorí dostali tvoju dôveru nahliadnuť a pripomienkovať tvoj rukopis. Myslím, že tá dôvera bola súčasťou skladačky, ktorá ma posmelila k vydaniu Duše.

Podeľ sa s nami o svoju obľúbenú stať z knihy.

Hm, to je ťažké. Je ich viac. Možno, ako ma Pierre požiadal o ruku (Na pohárik s Lexing), ako mi preplo (Preplo mi), Posledný deň…

Super, tešíme sa! V závere si môžete pár viet z kapitoly Preplo mi, ktorú som si vybrala, prečítať.

Aká bola Jana pred a po tomto parížskom dobrodružstve?

Jeleň Janu naučil pokore a tomu, že sa neustále učíme.

S Janou sme zostali v kontakte. Keď ojedinele priletela do Bratislavy, ozvala sa a dobehla na kávu. Videli sme sa asi 4. krát v živote, keď mi hovorí: “Prileťte za nami do Francúzska”.
Kým sme kúpili letenky, písala som jej či to myslela vážne. Oznámila náš plán mužovi, ten sa dopytoval, ako dobre sa poznáme. "Skôro vôbec!", odpovedala a potvrdila mi, že nás čaká.
O pár dní som sa jej na dva týždne nasťahovala s celou famíliou do ich domu v Grenoble.

Z Paríža si sa presťahovala do horami obklopeného mesta Grenoble. Veľká zmena. Prečo?

Presne preto, že je obklopené horami. :) S mužom sme chceli, aby hory a horské športy boli súčasťou nášho každodenného života, nielen dovolenky. Tak ako žijú Popradčania, že ráno pred prácou si vyšlapú na Skalnaté alebo po práci idú na nočné lyžovanie. Že človek nemusí plánovať dva týždne dopredu, ale keď dostane chuť, o pol hodinu môže byť niekde v horách.

Čomu sa aktuálne venuješ?

Pracujem na polovičný úväzok v jednej pražiarni kávy. A popritom, samozrejme, rodinný život. A hory.

Zotrvala si pri káve. Cítiš to stále ako svoje “volanie” alebo sa nevieš zriecť tej bohovskej vône?

Som rada, že sa mi podarilo nájsť prácu v tejto sfére. Baví ma venovať sa káve na profesionálnej úrovni a praženie ma vždy zaujímalo. Pri pražení je veľa parametrov, ktoré ovplyvňujú chuť kávy. Fascinuje ma to. Tá vôňa je k tomu super bonus.

S touto partičkou - Janou kávomilkou a mojím Zdenom, ktorý filtroval kávu na všakovaké spôsoby svojím koleganiam v kabinete biológie roky "before it was cool" sme mali vo Francúzsku pekné rána. Jana pečie čerstvý chlieb a denne varí francúzske jedlá. Jej manžel, Pierre má rád dobre víno. Vzorne sme sa o seba starali. Zobrali nás kade tade na hory, opekačku, miestny trh a v noci na pohotovosť, potom čo Krištof dostal u nich laringytídu a nebolo toho pána, ktorý by vo Francúzsku zohnal Fenistil a Kalciový sirup. Nezabudnuteľné.

Poznám ťa ako ženu, ktorá svojou húževnatosťou vie kráčať cez ťažobu. Kde čerpáš silu?

Oooh, ďakujem :) Asi v horách. Milujem lezenie. Predtým, než sme mali dcéru, vyliezli sme veľa viacdĺžkových ciest tu v regióne. Mám to strašne rada. Je to ako celodenná túra, ale vertikálna. Keď sa človek dostane celkom hore, úplne zničený, dostaví sa taká eufória, že to si musíš zopakovať. Ten pocit, keď idem úplne na okraj svojich možností a vidím, čoho som schopná, mi dodáva silu. Samozrejme, nie vždy sa mi darí, ale aj tak mi to dodáva silu. :)

Plánuješ svoju nezdolnosť nasmerovať k ďalšiemu spisovateľskému projektu?

Možno. Mám jeden nápad.

Foto Jany Pavla Kubinska
Foto knihy Juraj Straka

Ukážka z knihy Jeleň v Paríži, kapitola "Preplo mi"

Presedlávala som z úlohy pekárky na manažérku sociálnych sietí, baristku, majiteľku firmy v priebehu sekúnd. Za jeden deň som odpovedala na desiatky telefonátov, počula volať svoje meno aj stokrát, kontrolovala, či koláč v rúre neprihára, či chlieb už vykysol, či nikomu nič nechýba, či Vale pripravuje objednávky, či mám dosť čistého riadu na ďalší nával.

Preplo mi. Jeden kratučký, zdanlivo bezvýznamný káblik, ktorý ma držal celú pohromade, sa mi v hlave prepálil a všetkov sa zosypalo. Zviezla som sa na stoličku a nekontrolovane zo seba vyliala všetku bezmocnosť, únavu a hnev. Plakala som, plakala a plakala. Vale sa na mňa prekvapene zahľadel. Jedny spálené banány nám v priebehu niekoľkých sekúnd pomohli uvedomiť si, že moja mentálna vyrovnanosť asi nie je až tak pod kontrolou, ako sa zdalo, a že zdanlivo pohodová majiteľka rušnej kaviarne je poriadne vystresovaná.