Keď zamrzne voda

Cesta je zaplavená. Spomalíme auto a zvedavo skúmame. Prasklo potrubie? Našťastie je trasa prejazdná, na stretnutie prídeme včas. Neskôr sa sem vrátime, dejú sa tu zázraky.

"To nie, po týždni a stále to nie je opravené?!", šomrem. Ideme rovnakou cestou, vedie k Zdenovi do telocvične. Vzhľadom nato, že slúži ako naša kancelária sa tu premávame poslednou dobou pravidelne.
Obrovská trávnatá plocha, na ktorej v lete hrali svetové kapely. Komu patrí, že nerieši potopu?

Prituhlo a my sa drkotáme v ešte nevykúrenom aute. Dvíham hlasitosť na rádiu, vrtím sa v bokoch. Strácam sa pohľadom kdesi na oblohe.
"Čajky!", skríknem. "Sú tu desiatky čajok." S pootvorenými ústami žasnem, ako novú vodnú plochu obsadili vtáky. Nádherná scenéria, ladná a čistá ako z baletného predstavenia.

Berieme mláďatá "do kancelárie". Chcem, aby sa chvíľu miesto mňa, vešali na TRXká.
"Teraz sa pozeraj!", hovorí Zdeno s tajomným úsmevom. Prejdeme zákrutou a mne sa zastaví dych. Voda zamrzla. Po oboch stranách cesty sú naparkované autá. Na obrovskej ľadovej ploche balansuje snáď stovka farebných bodiek. Bunda na bunde. Väčšina má korčule. Kto nemá, kĺza sa v topánkach.
Akoby sa traja zhavranelí bratia premenili do svojich ľudských podôb. A nahnali sem tri generácie.

Som svedkom gólu do hokejovej bránky. Rodinného bláznenia. Spolužitia.
Za chrbtom pop-upového jazera sa vinú Karpaty a do nich sa chúli uzimené zapadajúce slnko. Nadýchnem sa. Predstavenie mi mizne za chrbtom pomaly v späťáku.


Pred týždňom som tým čajkám závidela. Nájdu vodu, príležitosť, spoja sa.
Sto farebných bodiek. Džavot, pohyb a radosť. Mám radosť.