Letné chalupy

Eva, Lucia a Nina, spoločne sme mali tradíciu. Brali sme nás každoročne na babský výlet. Berlín a nekonečné čakanie na vychýrený Ramen. Praha a bláznivé fotenie sa v automate. Malta a náhly pád zo schodov. Štokholm, ktorý som vynechala.

S pribúdajúcimi potomkami a komplikovanou logistikou sme zmenili koncept.
Každoročne sa stretávame na letnej chalupe. Balíme so sebou aj partnerov a plienky. Schádzame sa celá svorka.

Ráno vstávame kadejako, závisí koho dieťa v noci vyčíňalo, prípadne, kto pri fľaši vína pozabudol na svoje spánkové potreby. Kto je hore, chopí sa kuchynského žezla. Neraz sa stalo, že ma ráno pozdravila vôňa kávy a palaciniek.
Na kolenách mi pristane bársaké dieťa. Opätujem to a zdrhám si dať vlažnú sprchu. Potom o seba zakopávame, riešime detské konflikty a logistiku dňa a stále sa uisťujeme či sme komplet (počet).

Vyberieme sa na výlet, kde z paprade tvoríme náhrdelníky, pozorujeme zvieratstvo, obyčajný život, tešíme sa z bohom zabudnutých miest. S navretým hrdlom sledujeme deti bežiace dolu stráňou. Sú ako pohyblivý renesančný obraz. Časť výpravy pospí, časť mrnčí. Sú medzi nami aj držiaci. Zmietame sa na škále: život je nádherný - kto toto vymyslel - mali sme sedieť na riti. Po návrate závidíme tým, ktorí prví chytili do rúk knihu a majú zámienku na oddych. Opäť prerátavame deti.

Blíži sa večer, o slovo sa hlásia gril majstri. Jesť vonku dobré jedlo s kamošmi je nebo. Keď chalupa stíchne do 22.00, cítime sa byť olympijskými víťazmi. Miesto medaile si darujeme pár slastných chvíľ na filozofické reči a Krycie mená s hurónskym smiechom. Občas treba odbehnúť dojčiť, občas zaspíme s deťmi a prídeme o večernú zábavu. Nie je to Berlín, stále je to vzácnosť.

Spoločné dni mi nafúknu srdce a obrazy z našich chvíľ si prehrávam ako obľúbené filmové scény. Myslím, že letné chalupy sa pod vrstvami novodobých zvykov dotýkajú našej prirodzenosti.
Sme na to spolu: na jedlo, deti, rozhodnutia, frflačky na spoločnosť a susedov, zdieľanie úspechov i obáv. Poznáme sa strapatí v pyžame. Vieme, kto robí naj praženicu, kto kávu, na koho padne nákup.
Vieme, kto sa v závere nepridá k upratovaniu. Aj tak ho voláme o rok.

Sme v tom spolu.
Ocitáme sa v súdržnom kmeni. Zobúdza sa čosi hlboké v nás.
Ten pocit je vláčny, chutí ako sladké jesenné jablká zo susedovej záhrady.

"Ukazuje sa, že najmocnejšou formou odmeny sú vzťahy. Pozitivná komunikácia s ľuďmi nás odmeňuje a reguluje. Bez prepojenia s ľuďmi, ktorí sa o vás starajú, trávia s vami čas a podporujú vás, je takmer nemožné vzdať sa akejkoľvek formy nezdravej odmeny a regulácie. To sa týka nadmerného užívania alkoholu, drôg, nadmerného pojedania sladkostí a slaného jedla, porna, sebapoškodzovania alebo vysedávania hodín a hodín u videohier.
Prepojenie s ľuďmi pôsobí proti nutkaniu správať sa závislostne. Toto je kľúč." Myšlienky neurovedca Brucea D. Perryho.

Už nežijeme v kmeni. Nedeje sa to samo.
Aké máme možnosti si s dnes rozdanými kartami pre život dopriať zážitky vzájomnosti? Ak chceme zažívať vzájomnosť a chaos, kto zjedol posledného Pribináčika, chce to naše pričinenie.
Napríklad, vytvoriť WhatsApp skupinu a napísať: Čaute, dáme spoločnú chalupu?

Chystám pre vás veľa noviniek, ale je príliš teplo, aby sa mi chcelo o nich písať. Inokedy.


Užívajte leto a ľúbte!
Jana