Newsletter #7: Kto sem dal ten šuter?

Počas dilemy či synovi meniť škôlku, som prosila o radu kamošov zo Žiliny. Júlia a Dano sú rodičia, Júlia pôsobí ako terapeutka, Dano sprevádza deti v lesnej škôlke. Nahrali mi správu, ktorá mi dlho znela v ušiach. Nahla misku váh k dobrému rozhodnutiu.

"V kontakte s prírodou sú deti odolnejšie voči nezdaru, sú konfrontované s prirodzenými zákonmi a bolesťou. Hýbu sa vo svete, ktorý je reálny a učia sa mu čeliť."

Zasiahlo ma to. Viete, ako roky vyzeralo moje stretnutie s problémom? Motala som sa v slepých uličkách, akosi zautomatizovane.
Moja dominantná reakcia bola sebaľútosť. Prečo ja? Prečo teraz, keď už sa mi dejú iné náročné veci? Vzdychala som prvú ligu.
Pridával sa hnev. To preto, lebo tento človek (ne)urobil to a ono! Keby nie toho, nie som v tejto šlamastike! Život je nespravodlivý!
Viete, čo som získala?
Vyčerpanie. Motala som sa na miestach, ktoré mi nedodali žiadne zdroje.

V lese stojí Krištof voči životu. Ak sa potkne sa o kameň, náhle sa spustí dážď, zlomí sa pod ním konár, nik za to nemôže. Nie je na koho kričať: Kto sem dal ten šuter? Zbiera zážitky, kde napriek snahe zlyhá, kde sa napriek pozornosti zraní. Vníma, že je to súčasť bytia. Čo mu pomáha? Dobre si poplakať, vyventilovať sa, postaviť sa a vykročiť.

Život je priateľskejší, keď sa namiesto hľadania vinníka sústredíme na seba.