Tamara, ktorá ma zoznámila s horami a mojím mužom

Tamara mi šéfovala. Dala mi príležitosť počas výšky, keď sa môj životopis márne pokúšal ohúriť svet občasnými brigádami. Mala som svoj počítač, flexibilný čas, do práce som brávala psa a pila čaj na záhrade. Cítila som sa dospelá a dôležitá.
Raz ma poslala na stretnutie s manažmentom Škody, aby som predala teambuildingový program, ktorý som sama vymyslela. Bola som taká v šoku, až mi ani nenapadlo protestovať. Mala som v „v gaťách naděláno“, a zároveň som pocítila, ako bezvýhradne mi verí, koľko priestoru mi dáva.
Vďaka tomuto pocitu bezhraničnej dôvery som popri nej obrovsky vyrástla.

Tamara, čomu sa profesne venuješ?

Pred rokmi som založila neziskovú organizáciu Štúdio zážitku, ktorú sme s mojimi spolupracovníkmi priviedli do celosvetovej štruktúry organizácií Outward Bound. Ich misiou je motivovať človeka k tomu, že dokáže viac, ako si o sebe myslí. Verím, že učenie cez zážitok je to, čo nám v hlave zostane zakódované najpevnejšie. Tiež som dala základ festivalu horského filmu Hory a mesto spolu so svojím kamarátom a partnerom na lane Alanom Formánkom. Chceli sme prostredníctvom filmov, hostí a sprievodných podujatí priniesť hory do mesta. Posledných šestnásť rokov vediem spoločnosť Project Outdoor Slovakia. Pracujeme s firemnou klientelou na zlepšovaní komunikácie a vzťahov na pracovisku. Robíme to hravou formou, v kontakte s prírodným prostredím, ktoré pomáha odstraňovať komunikačné bariéry a zabehnuté stereotypy.

Tamara mi verila natoľko, až bola ochotná do svojej outdoorovej firmy zaradiť ponuku tematických firemných večierkov. Ona ma priviedla k horám, ja som oprášila jej šatník. Prezliekla sa z funkčného oblečenia do šiat a na krk si zavesila korále.

Tvoja práca a tvoj život prebieha najmä v prírode. Čo ťa tam ťahá?

Jedna moja kamarátka hovorí o sebe, že má „vrtuľu v zadku“. Podobne to cítim aj ja. Podľa možností trávim čas vonku. Športovanie v prírode je pre mňa najideálnejšou formou relaxu. Pamätám si už zo školských čias, že keď vonku svietilo slnko, nevedela som obsedieť. Slnko ma volá von, čerpám z neho obrovskú energiu.

Čo si prinášaš z prírody domov?

Vyčistenie hlavy. Nech je za mnou akýkoľvek ťažký deň, stresujúci zážitok či smutná udalosť, keď ma bolí duša, hory všetko vyliečia. Často sa v takých chvíľam vyberiem sama niekam, kde nestretnem ani živáčika a kde mám absolútnu slobodu na to, aby som popremýšľala o sebe a o tom, čo sa deje a nachádzala pozitívne východiská. Nikde inde ako v prírode sa neviem tak pozitívne naladiť na riešenie problémov a tíšenie bolesti. Drobné radosti v podobe pekných kvietkov, spevu vtákov či malebných výhľadov sú doslova balzamom na moju dušu a čierne videnie sveta zrazu nadobúda pestrejšie odtiene.

Zdá sa, že si človek pohybu. Bolo to tak vždy?

Nie vždy. Ako dieťa som bola gulička, k pohybu som nemala zvlášť blízko. V puberte, keď som sa trochu „vytiahla“, prišiel záujem o šport. Začala som hrať tenis, chodiť na turistiku a na strednej som sa na lyžiarskom naučila aj lyžovať. Stále som však žila viac v kultúre ako v športe. Spievala som v kapelách a hrala v divadle. Až na vysokej škole sa to zlomilo. Prihlásila som sa na školský horolezecký kemp na Brnčalovej chate. Tam som spoznala inštruktorov Ruda a Šaňa, ktorí ma priviedli k horolezectvu a cezo mňa to pohltilo aj môjho už terajšieho manžela Petra. Odvtedy sme celá rodina aktívnou súčasťou slovenskej lezeckej komunity s priateľstvami na celý život.

Ako ovplyvnil pohyb tvoj súkromný a pracovný život?

Môjmu Petrovi vyhovuje, že stále niečo vymýšľam, vyhľadávam nové miesta, kde sme ešte neboli. Je športový typ, kondične vždy kus predo mnou. Vymýšľala som programy všetkých dovoleniek a rodinných výjazdov. Po rokoch mám aj spätnú väzbu od detí, že toho bolo na nich veľa a teraz sú radi, že si od tých mojich neustálych aktivít môžu oddýchnuť ☺ Napriek tomu sa vzťah k horám a horským športom u každého z nich otlačil do ich profesionálneho i osobného života.

V pracovnom živote sa mi „outdoor“ stal celoživotným pôsobiskom. Hoci som vyštudovala Filozofickú fakultu odbor prekladateľstvo - tlmočníctvo, nedokázala som takpovediac „obsedieť na zadku“ pri tejto profesii. Bolo to ešte v čase tesne po nežnej revolúcii, keď sme sa otvárali svetu. Zažila som úžasné zážitkové programy v Prázdninovej škole Lipnice a tie ma ovplyvnili na celý život.

Spomínam si, ako na Slovensko prišli vyslanci Outward Bound zo Singapuru a ty si ich vzala na prechod do Roháčov na Tri kopy. Keď si mi tú príhodu rozprávala, schuti si sa smiala. Pre teba to bola malina, im šlo o život.
Vtedy som si na svoj osobný bucket list pripísala tento prechod, keďže mám smrteľný strach z „prepadlísk“. O tom, či som sa oň pokúsila, píšem tu.

Vnímam to tak, že ty máš trochu posunuté hranice. Tam, kde sa iní boja, ty ideš. Zveríš sa mi s nejakým bláznivým zážitkom?

Ako iracionálna mi pripadá moja skúsenosť z tatranskej lezeckej túry s dvoma ďalšími spolulezkyňami z oddielu. Liezli sme „Cestu k slnku“ na Malý ľadový štít. Namiesto slnka nás však v hornej časti túry zastihla obrovská búrka s krúpobitím. Ja som v tom čase bola na hrebeni a mala som na lane dobrať k sebe obe spolulezkyne. Pri búrke je dôležité zbaviť sa všetkých kovových predmetov, aby nepritiahli blesk. Tak som celý ruksak s horomateriálom odniesla po polici kus za roh. Dodnes si pamätám, ako som potom pri doberaní lana mojich spolulezkýň rukou zakrývala istiacu osmu (jediný kovový predmet, ktorý mi zostal), len aby ho ten blesk nezbadal a neudrel do mňa. Veď keď nevidí, neudrie ☺ Prežili sme a keď doliezli dievčatá ku mne, nevedeli sme sa dostať k ruksaku, pretože napadnutý sneh nám skomplikoval pohyb v exponovanom teréne. Trvalo nám veľmi dlho, kým sme sa dostali k materiálu a zostúpili z hrebeňa. Bolo treba pozbierať všetku rozvahu, aby sme to bezpečne zvládli. Medzičasom naši kamaráti zorganizovali z Téryho chaty záchrannú akciu (mobily vtedy neboli, netušili, čo sa s nami stalo). Po dlhých hodinách sme sa všetci šťastne stretli.

Teba len tak niečo nezlomí. Máš za sebou operáciu kolien. Ako si sa vracala opäť “na nohy”?

Jednom období som pracovala veľa od počítaču a cítila som, že to neviem rozchodiť. Postupne sa to zhoršovalo. Zažila som pár túr, keď som po bezproblémovom výstupe takmer nebola schopná zísť dolu. Zostup trval o niekoľko hodín dlhšie, ako normálne.  Môj ortopéd tvrdil, že mám už svoj vek a netreba to preháňať s pohybom. To bolo pre mňa neakceptovateľné. Bolo mi jasné, že artróza kolien a vysychanie chrupavky je neodvrátiteľná diagnóza, ale chcela som aj tak zostať aktívna. V súkromnej klinike som si nechala zoperovať obe kolená. Pooperačné rehabilitácie mi pomohli pochopiť, čo mám robiť, aby sa moje kolená opotrebovávali čo najmenej: posilňovať svaly na nohách, zbytočne nezaťažovať mechanicky kĺby, a zároveň ich stále udržiavať v pohybe. Odporučili mi vhodné druhy športov, z čoho mi pri mojich preferenciách vyšli ako najlepšie horská cyklistika a skialp. A motivácia bola na svete ☺

Čo si stvárala pred operáciou, kým si mala neobmedzené možnosti pohybu?

Mojou láskou sú horské športy. Začínala som s horolezectvom. Poliezli sme v mladosti všetko možné v Tatrách, v zime i v lete. Dostala som sa do reprezentačného družstva, čo mi umožnilo absolvovať v 80-tych rokoch vytúžený lezecký výjazd do talianskych Dolomitov. V dobe otvorených hraníc to pôsobí úsmevne.

S príchodom detí prišli limity, deti sa na takéto výstupy brať nedali. Prešli sme na skalolezenie a v zime na lyžovanie. Teraz po operácii som v lete prešla na horskú cyklistiku, občas nejakú ferratu a v zime hlavne skitouring. Tieto športy mi umožňujú zostať v kontakte s horami, a zároveň z nich relatívne bezbolestne zísť.

Keď sa pozerá Tamara na svet z vrcholu kopca, čo vidí?

Vidím prírodné scenérie, ktoré sú vždy iné z každého uhlu pohľadu. Vidím čistý svet. Slobodu. Voľnosť. Svet, ktorý sa riadi len zákonmi prírody a tie nikto neprekrúti. Je spravodlivý a predvídateľný. Viem, že ak stretnem medveďa, rysa, vlka či inú šelmu, budeme sa správať tak, že sa rešpektujem. Každé takéto stretnutie je pre mňa obohatením. Viem, že ak podcením silu prírody, jej zákonitosti, tak mi to spočíta.

Raz sme robili teambuilding v Jánskej doline pre veľkého klienta. Povolala na pomoc českých lektorov materskej firmy, aby sme boli schopní program pokryť. Jeden z nich mal dlhé vlasy, smiešne kockované turistické nohavice a snahu vtipkovať. Ja som mala frajera a iný vkus. O desať rokov neskôr mi navliekol snubný prsteň. Tamara, ty si stála pri mnohých mojich začiatkoch.

Vnímam ťa ako poriadny živel. Ktorý zo štyroch živlov ťa najlepšie vystihuje?

Paradoxne ma ako prvý napadol vzduch aj napriek tomu, že sa bojím lietania. Nikdy som sa neodhodlala skúsiť paragliding a v lietadle celú cestu tŕpnem. Vzduch mi však symbolizuje voľnosť, slobodu, neohraničený priestor. Potrebujem dýchať čerstvý vzduch, aby som sa neudusila. Mám až fóbiu zo zasmradených miest, nákupných centier či podzemných garáží. Vzduch je vonku a to je môj svet. Mám rada aj vzduch pod sebou, či už leziem po skalách alebo stojím na vrchole kopca.

Pošli ma na svoje obľúbené miesto v slovenských horách.

Tých miest je neúrekom! Milujem Tatry aj Fatry, najmä také miesta, ktoré poskytujú nekonečné výhľady. Často strávim na túre veľa času tým, že chcem identifikovať každý kopec, čo vidím. Odvšadiaľ vyzerá trochu inak.

Mojou srdcovkou je Turiec. Nečudo, že ho miestni nazývajú Turčianskou záhradkou. Turčianska záhradka je obklopená horami zo všetkých strán – zo severu a západu je to Krivánska a Lúčanská Malá Fatra, na východe je Veľká Fatra, z juhu záhradku ohraničujú Kremnické vrchy a z juhozápadu pohorie Žiar.

Keď do tejto horskej kulisy zakvitnú na žltých poliach modré nevädze a červené vlčie maky, tak je celá záhradka vymaľovaná ako z rozprávky.

Kedy má Tamara dušu na mieste?

V prvom rade vtedy, keď sú moji blízki (rodina, priatelia, spolupracovníci aj mačky) zdraví a šťastní. Ale dušu mám na mieste aj v takých čarovných situáciách ako u vás dvoch so Zdenkom – že môžem byť pri pekných životných začiatkoch. Najnovšie mi dušu pohladilo narodenie prvej vnučky. Vidieť to, ako rastie, spoznáva svet. Mať tú výsadu byť jedným z jej sprievodcov na tejto krásnej ceste, to moju dušu napĺňa radosťou.