Tamara, ktorá si píše denník cez dve desaťročia

Tamara, ktorá si píše denník cez dve desaťročiaS Tamarou som sa spoznala za zvláštnych okolností. Skenovala si ma pozorne odhora dole a vyhodnocovala či som podozrivá. Bola skalná súčasť partie môjho nového frajera Džonyho a "mala slovo". Niekoľko rokov od nášho zoznámenia, pri pohári vína na jej záhrade mi povedala, že som sa jej nezdala. Keďže som u nej na záhrade, túto počiatočnú krízu sme prekonali.

Náš vzťah bol preskúšaný po druhýraz na jej svadbe. Ukradla mi svadobnú pieseň! Normálne si k oltáru nakráčala na zimomriavkové slová piesne "Bridge Over Troubled Water"od Simon & Garfunkel. Ja som ich mala celosvetovo rezervované len pre seba. Nevedela to, čo neznamenalo, že som sa nehnevala. Myslím, že máme potenciál, aby sme si o sebe čo to zaznačili do denníka.

Pamätáš sa, prečo si si začala písať denník?

Dôvodov bolo viac. Ja som vlastne vkuse niečo písala. Písala som listy kamarátkam, dopisovala si na lavicu s mojou prvou platonickou láskou (neskôr sme si nechávali v tej lavici listy, volali sme to „dosky“, lebo to boli vlastne len papiere vložené v tvrdých doskách, mám ich odložené dodnes, je to asi trojcentimetrová kôpka. Bol to vlastne akýsi dvojdenník. Písali sme si v nich o tom, čo sme videli v telke, aké knihy práve čítame, čo nás baví, otravuje, mladý muž navyše pekne kreslil, takže je to aj výtvarne zaujímavá spomienka).

Neskôr som nútila písať listy všetkých svojich frajerov, aj svojho súčasného muža. Nie, nemala som vzťahy na diaľku, všetci moji bývalí boli z Bratislavy. Proste mi to pripadalo ako nenahraditeľný spôsob komunikácie. Môj vtedyfrajer a dnesmuž si zo mňa najskôr uťahoval, ale bol zamilovaný, tak to pre mňa urobil a myslím, že si to v nejakej chvíli aj užíval a uznal, že písanie je nielen zábava, ale má nekonečne veľa výhod. Cez listy sa napríklad absolútne famózne háda.

Ďalším dôvodom bolo, že som bola vždy veľmi roztržitá a nič som si nepamätala. Myslím, že jeden z prvých impulzov na písanie denníku mi dala moja mama, keď sme sa hádali o akejsi domácej práci, je celkom možné, že to bolo niečo ako prevliekanie posteľnej bielizne. Ona mi tvrdila, že je čas, ja som sa vadila, že som to isto robila najneskôr pred týždňom. V nejakom momente mi povedala, že sa so mnou nedá baviť a odporučila mi, nech si začnem písať denník a nech si to tam všetko zapisujem, lebo evidentne nemám pojem o tom, ako plynie čas. Čo bola pravda.

A tak som to aj robila – preto sú moje prvé denníky okrem detailov prvých lások plné informácií o umývaní okien, prevliekaní perín, menení zubných kefiek či naťahovaní zubného strojčeka.

V skutočnosti však netuším, či mi moje denníkovanie pomohlo sa sprítomniť v reálnom svete, obávam sa, že v tomto smere bol pre mňa prelomovým objavom skôr diár a reálnu revolúciu spôsobili kalendáre v mobiloch, ktoré pípajú, keď niečo treba urobiť.

Ako dlho si už píšeš denník?

S prestávkami asi od trinástich, ale to je len odhad, presne si to nepamätám. Ani neviem, kde svoje prvé denníky mám, ale tipujem, že neboli príliš pravidelné. Ale aby to nevyzeralo, že sa vyhýbam číslam – bude to už vyše 23 (!!!) rokov.

Sú obdobia, v ktorých cítiš, že píšeš viac? Ak áno, ktoré sú to?

V živote som mala fázy, kedy som si denník nepísala vôbec a boli naozaj dlhé. Bohužiaľ, neviem, ktoré to boli – nepísala som si totiž denník.

Ale vážne – myslím, že to boli časy, kedy som toho mala veľmi veľa a nič až také významné sa mi v živote nedialo, alebo naopak, dialo, ale všetko som to napísala do listov. Naopak, vždy som sa k denníku vracala pri významných zmenách, veľkých emóciách či dôležitých zlomoch.

Prečo si denník píšeš doteraz?

Svoj „dospelácky“ denník som si opäť začala písať, keď sa mi narodil syn. Po prvé som si chcela pamätať, čo sa kedy stalo a po druhé som sa po prvom pôrode nemala veľmi dobre (mala som rozbabrané hormóny a veľmi veľmi ťažko chorú mamu) a potrebovala som sa vyrozprávať. Ponadávať si. Usporiadať si to celé v hlave a mať možnosť sa k tomu vracať.

Svoj dospelácky denník som ako prvý v živote poňala úprimne a tľapkám sa za to po ramene. Je to totiž občasník. Hneď na začiatku som si pri tomto poslednom pokuse pred deviatimi rokmi povedala, že sa nejdem hrať tváriť na žiadne denné, týždenné, mesačné, ani nijako inak pravidelné zápisy.

Myslím si totiž, že v minulosti sa mi práve tá „nútená“ periodicita stala guľou na nohe. Možno práve to je jedným z dôvodov, prečo v denníkovaní ľudia zlyhávajú – berú to proste príliš vážne. Lebo ja som brala. Smrteľne. V manickej denníkovej fáze som mala vždy ambíciu si zapísať všetko. Správy z politiky, vojny vo svete, čo som robila, čo som cítila, či sa mi podaril obed, ako sa má moja rodina, kamaráti z troch partií. A každý deň. Veď je to predsa DEŇník! A ono sa mi to často aj dlhé mesiace darilo. Až kým sa neprestalo a to sú dnes tie chvíle môjho života, ktoré si neviem nalistovať.

V mojom prípade to nebolo dlhodobo udržateľné, k tomu som ale musela prísť až s pokročilým vekom, lenivosťou a reálnym nedostatkom času. Dnes moje zápisky vznikajú len keď sa mi chce a som s týmto stavom spokojná.

V čom vidíš zmysel?

Nepremýšľam až tak nad tým, či to má zmysel. Občas si kladiem otázku, či napríklad chcem, aby tento môj dospelý denník čítali moje deti. Asi sa im to aj tak nepodarí, lebo príšerne škrabem, ale keby áno – naozaj neviem, či to chcem. Tým chcem vlastne len povedať, že áno, možno niekde v kútiku duše je to o tom, aby si mohli moje deti pripomenúť, že som tu bola, aj keď tu už nebudem. Ale možno aj nie.

Čo si do denníka zaznamenávaš?

Baví ma zachytiť okamih, výrez, situáciu. Opísať výrez skutočnosti, ako keď sa maliarovi podarí na plátne zvečniť malý výsek reality v istej chvíli. Vidno na ňom jeho náladu, príchuť, spätne sa dá vystopovať miesto, na ktorom sedel pri maľovaní. Niekedy má tento výrez veľmi presné a konkrétne kontúry, inokedy je to dielko abstraktné, pocitové.

A samozrejme, psychohygiena. Vypísať to zo seba. Nazvať, pomenovať, rozpoznať, zanalyzovať, zhrnúť, podčiarknuť, v prípade potreby rozmazať a zahmliť (lebo samozrejme, aj v denníku človek môže byť neúprimný, úplne naozaj. Blbé ale je, že si väčšinou pamätá, kedy to bolo a nikdy na to nezabudne, čo je svojím spôsobom pekný interný mindfuck). A potom sa k tomu miestami vracať, v prípade potreby si pripomínať, či prežívať znova. K začiatku môjho dospelého denníka som sa napríklad vrátila už mnohokrát.

A nie, už si tam nepíšem, kedy som prevliekala periny a kedy mám meniť kefky.

Sedia tvoje spomienky v hlave s odstupom času s tým, čo si si poznačila do denníka? Ak nie a pustíš nás do svojho sveta, podeľ sa s nami o konkrétny príklad.

Väčšinou sa neodvažujem mať nejaké extra konkrétne spomienky, keďže mám skutočne veľmi, ale naozaj veľmi zlú pamäť. Konkrétny príklad mám jeden – keď som si začala písať denník, mala som po prvom pôrode baby blues. Keď som o tom hovorila kamoškám, aby som ich varovala, že taká vec sa môže stať, používala som svoje typické zveličovanie, za ktoré schovávam absenciu časopriestoru a hovorila som, že to trvalo tri mesiace. Dnes už neviem, či som len tak trepala, alebo mi to naozaj pripadalo také nekonečné, každopádne sa im všetkým touto cestou ospravedlňujem. V denníku som sa po čase dočítala, že to boli reálne asi tri týždne. Ehm.

Písaním sa živíš, si “redaktorka?”. Otláča sa tvoje pracovné zameranie nejako v písaní denníka?

Aj áno, aj nie. Asi sa úplne neopúšťam, ALE. Písanie rukou je úplne iná liga, ako písanie na počítači, kde človek vymaže, premaže, doplní, preonačí, čo len chce a kedy chce a kde chce. Denník je viac na prvú, autentický, viac o sline na jazyku. Zároveň sa nekrotím, takže napríklad používam slová, ktoré v slušnom článku neodznejú, jedine ak tak v cudzej priamej reči.

Rozdiel je tiež v tom, že moja redaktorská robota väčšinou nie je osobná. Takže si to kompenzujem.

Fascinuje ma, že ľuďom, čo sú si blízko, sa postupne prepletajú životy.
Fotka nižšie je z čias, kedy sme s Tamarou obe žili knižné obdobie a kvákali o tom, kde sa dalo. Ona nosila deckám do školy zaujímavé knižné príbehy, ja som pracovala v Martinuse, ktorý jej školský projekt podporil. Pomedzito sa jej muž Braňo stal za čias môjho gastropodnikania naším dvorným grafikom, nehovoriac o tom, že Martinus neskôr rebrandoval. To, že grafikom zostáva aj pre Dušu a Tamara nám edituje všetky texty, sa deje už akosi samo.

Viedla si na základnej škole projekt “BookKing”, kde deti miesto klasického zoznamu povinnej literatúry objavovali tebou zvolené “cool” knihy. Rozumiem tomu tak, že čítanie, pútavé príbehy a diskusiu o nich považuješ za dôležité. Ako vnímaš v tomto balíku schopnosť opísať slovami, čo prežívaš, cítiš, ako na teba veci pôsobia?

Z toho všetkého, čo menuješ, bola tá diskusia o pocitoch len cestou, ktorá mala decká navnadiť, aby si niečo prečítali, aby sa dostali k tým pútavým príbehom. Bez ohľadu na tento projekt však považujem schopnosť pomenovať, analyzovať a riešiť prežívanie za absolútne kľúčovú vec pre duševné zdravie.

Je niečo na denníku ako zošite samotnom, čo "musí mať"?

Na obálke nezáleží, na písanie denníka je ale mimoriadne potrebný inšpiratívny papier a dobré pero. Nerobím si srandu, som extrémne vysadená na kvalitu papiera. Toho, na ktorý píšem, ale aj toho, ktorý čítam. Musí mať ten správny odtieň, tú správnu farbu a vzdialenosť linajok, hrúbku, povrch a „šušťavosť“. A pero musí byť hladké, ale nie príliš šmykľavé, musí tlačiť, ale nie rezať.
Už som spomínala, že mám diagnózu?

Máš tip, ako si urobiť z denníkovania bežnú súčasť života?

Asi to, čo som spomínala vyššie, čo zafungovalo mne: nerobiť si z denníkovania ďalšiu povinnosť, ale skôr milú príležitosť, ktorá prichádza sama, keď je na ňu nálada. Ale toto má asi každý inak a musí na to prísť sám.

Kedy má Tamara dušu na mieste?

Nemám dušu na mieste. Moja duša je nepokojná, nemá miesto. Putuje z knihy do knihy, od príbehu k príbehu, od miesta k miestu. Je verná ľuďom, ktorých mám rada a prírode. Inak si lieta, kam sa jej chce a ja jej nebránim.