Tri kopy strachu

Dva typy nočnej mory sa mi snívajú počas života opakovane. V jednej predstave neviem zabrzdiť auto, ktoré sa rúti veľkou rýchlosťou. V druhej stojím na okraji vysokého točitého schodiska bez zábradlia a cítim, ako ma hĺbka ťahá dole. Zatiaľ čo autá ma v skutočnosti poslúchajú, pocit závratu z prázdneho priestoru ma naozaj desí.

Netuším, ako sa v mojom živote tento strach objavil. Nenesiem si žiadny vedomý zážitok, čo by mi pripomínal, že toto je bubák, boj sa. Skrátka sa to deje. Prídem meter od okraja skaly a keď zbadám dieru do prázdna, roztrasú sa mi nohy. Vlastne sa mi rozochveje celé telo. Brnia mi stehná, stiahne sa mi žalúdok, tajím dych, potia sa mi ruky. A čo je horšie, naozaj sa mi zdá, že ma niečo ťahá dolu. Akoby som zhltla magnet. Mám pocit, že s každým centimetrom ho zachytí jeho magnetická láska tam dole a ich sila sa spojí. Stiahnu ma so sebou. Zaujímavé je, že to cítim aj pri pozorovaní iných ľudí. Už ich vidím, ako padajú. Umierajú. Musím sa vždy otočiť chrbtom alebo si zakryť oči. Inak ma chytá panika.

S takouto výbavičkou som sa rozhodla prejsť prechod Tri kopy - Baníkov. Z troch dôvodov:

Sľúbila som si, že raz to dám.
Mala som so sebou moju pevnú pôdu, Zdena a verila mu, že ma zachytí a nepustí. Alebo som pripúšťala scenár, že keď ma neudrží, budeme mať shakespearovský romantický koniec. Nebudeme sa oplakávať, zomrieme spolu.
Mám Západné Tatry (teda výhľady na ne) obzvlášť rada. Boli časy, keď sme s partičkou kamošov prežívali legendárne letá na chate v Bobrovci s gitarou pri ohni. Kde, ak nie tu.

Prešlo pár rokov. Zrazu sa počujem, ako Zdenovi vravím - poďme na Tri kopy. On je na hory udelanej, to sa vie, a tak už len fakt, že som to vyslovila nahlas, ma samú zaskočil. Z toho nezacúvam.

Večer pred výstupom sme sa ubytovali na chalúpke a pri zaspávaní som dúfala, že na nejaké zaspávanie vôbec dôjde. Predsalen, zajtra sa s ním stretnem. So Strachom.

Ráno sme zjedli kašu, zabalili si ľahkú výbavu, obliekli najlepšie outdoroové kúsky a hor sa do neznáma. Pri výstupe nás svižným krokom predbehla partička stredoškolákov. Mne sa ponáhľať nechcelo, potrebovala som zhlboka dýchať. Po chvíli sme ich dobehli, rukou ukazovali cez dolinu. “Chcete vidieť medveďa?”

Musela som sa uistiť či nie som súčasťou vtipnej historky z výletu. Ale nie. Na opačnej strane kopca som zachytila chlpatú guľu, čo sa kŕmila čučoriedkami. Medveď bol dostatočne ďaleko nato, aby som nerozutekala.

“Vidím živého medveďa!”, beží mi hlavou. V úžase som zostala ešte sekundu, až kým mi myseľ nezačala servírovať údaje, ako rýchlo vie medveď behať. Zomriem ja dnes vôbec pádom? No nič, výstup začína dobre.
Po pár výškových metroch sa mi ukázali. Kopy jedny. V celej nádhere. Stislo mi hrdlo.

“Veď ja k nim ozaj idem!” Zrýchlila som a cítila, že sa chcem na čas oddeliť od Zdena, kráčať im naproti sama. Bojím sa, a predsa idem. V tejto myšlienke som pocítila úľavu. Veď najťažšie už mám za sebou - vykročila som a skúšam to, uvedomila som si s dojatím. Pripustila som v sebe aj myšlienku, že ak sa budem hore báť, vrátim sa pyšná, že som tomu dala šancu. Prišla som si svoj strach ohmatať zblízka. A to je niečo. Je to veľké.

A zrazu boli Kopy priamo predo mnou. Šla som pomalými krokmi, pozorne, s rešpektom. Bez strachu. Prekvapilo ma to. “Prečo sa nebojím?” V mojich predstavách bol tento prechod plný ostrých hlbokých prepadlísk, úzkej cesty, korá sa mi trúsi pod nohami, všade číhajúcej smrti.
V skutočnosti to bol zábavný terén, kde som sa opäť cítila ako dieťa na ihrisku, ktoré vymýšľa nové stratégie, ako zdolá náročnú preliezku. Bavilo ma to.

Keď som nabrala sebaistotu, pocítila som radosť. Radosť, že tu som, že žijem. Mrholilo, výhľady žiadne. Skala bol klzká, nútila ma poriadne sa sústrediť. Minuli sme pár úsekov, kde som ocenila Zdenovu prítomnosť a pomoc.

Prechod už bol za polovicou, keď som zachytila, že sa niečo mení. Cítila som, že tuhnem a prestávam sa usmievať. V jednom bode som zamrzla. Zdeno bol predo mnou, dlhými nohami prekračoval hladkú kamennú dosku. Bola to jediná možnosť, ako sa dostať ďalej. Prišla som na jej okraj a za ním nebolo nič. Prázdno. Šmyknem sa a letím.

Zovrelo sa mi hrdlo a ocitla sa vo sne. Nohy ma prestávajú poslúchať, trasiem sa a cítim, že ma obaľuje úzkosť. “Poď, držím ťa”, počujem hovoriť Zdena. Ibaže ja som mimo. Mimo seba. Guča strachu. Bojím sa tak veľmi, že telo nespolupracuje a mysľou mi idú iba katastrofické scenáre. Čupnem si a čo mi sily stačia sa držím skaly. Zovretie mám také silné, ako keď chceš odlepiť obraz pripevnený Mamutom. “Volaj vrtuľník, chcem ísť odtiaľto okamžite preč!”, chcem hlasno kričať, ale nevydám ani hlások.

“Nedám to, nedám to!”, ozýva sa mi v hlave. Cítim sa, akoby som bola pridlho pod vodou a viem, že sa už potrebujem nadýchnuť. “Jani, ja ťa podržím, poď”. Vrazil svojou vetou do môjho vyľakaného sveta Zdeno.

“Nedám to, podrží ma, nedám to, podrží ma” znie mentálny pingpong v mojej hlave. Cítim, ako sa mi darí počupiačky lepšie dýchať a možnosť, že ma Zdeno nepustí, pomaly pripúšťam. Pri predstave, že toto možno nie je koniec, začínam opäť vnímať, čo sa deje okolo mňa. Bojím sa a trasiem, ale chcem to skúsiť. Nadýchnem sa tak zhlboka, že ma isto počuje aj ten medveď vedľa v doline. Položím nohu na klzkú skalu, prehĺtam guču v krku, cítim ako ma Zdeno pevne drží za rameno a odvažujem sa uvoľniť druhú prikovanú nohu zo zeme. Na tri pohyby som opäť v bezpečí. Schúlim sa a potrebujem tento zážitok vyplakať, aby som bola schopná kráčať ďalej. Plačem a plačem a je mi lepšie.

Po chvíli narazíme na traverz, ktorý viedol pod nami. To miesto sa dalo obísť, keby sme si dostatočne skoro všimli, že cesta mení smer. Nevšimli a vyliezli sme na TO miesto. Na miesto, kde som sa stretla svoju krehkosť, zraniteľnosť a pominuteľnsť v plnej sile.

Po dosiahnutí vrcholu kopca Baníkov vedie trasa strmo dolu. Poslednú hodinu ma zo zostupu bolia ukrutne kolená, až prehlušia môj silný zážitok. Spievam si nahlas “Medvede choďte preč, choďte preč” s požičanou šlágrovou melódiou, pretože dnešná porcia bola výživná, na ďalší adrenalínový dezert nezostalo miesto.

Som ubolená, hladná, premoknutá. Snívam o chalupe, horúcej polievke a stretnutí so strachom, ktorý si vyberiem najbližšie.