Marek, ktorý rád bubnuje a pije ku koláču mlieko

Marek u nás na návšteve odmietol kávu, nepije. O chvíľu si pýta mlieko. Zmätene nechápeme. "Ku koláču", hovorí, "ku koláču rád pijem mlieko". Žiadne sme nemali a on neskrýval sklamanie. Môj Zdeno skúša ďalej. "Mám acidko!"
"To sa mi k tomuto koláču nehodí, díky".
Po chvíli ticha to Zdeno prelomí: "Mám aj vanilkové!"
"Vanilkové, hm!" Obaja vidíme, ako sa Marekovi rozjasnia oči a s úsmevom si nechá naliať pohár.

Pri Marekovi sa nemusím trápiť čítaním medzi riadkami, ide vždy rovno k veci. Domnievam sa, že je to tým, že si dobre rozumie. Ak toto pri človeku zaňuchám, automaticky sa zobudí moja zvedavosť. Čo pre to robí?

Čo piješ ku koláču, už vieme. Kto je ďalej Marek Gregor, predstav sa nám.

Posledný rok som veľmi intenzívne otec a manžel :) Keď zrovna neplním tieto role, som bubeník a lektor na bicie nástroje. Príležitostne som aj kouč. Som človek, ktorý rád premýšľa a analyzuje veci, ktoré sa mi dejú a ako spolu súvisia. Rád si v myšlienkach robím poriadok, a aj preto si už veľa rokov vediem denník.

Ako dlho si už píšeš denník?

Dvadsaťtri rokov. Môj denník má momentálne vyše 1500 strán A4, napísaných 8čkovým písmom.

Oukej, to už ťa môžem volať denníkový profesionál. Pamätáš si, kedy a prečo si začal?

Písal sa rok 1998. Mal som pocit, že sa nemám s kým pobaviť o tom, čo vnútorne prežívam. Bol som pubertiak a každý týždeň som bol zaľúbený do inej spolužiačky, čo mi spôsobovalo emočné turbulencie :) Všetky tie pocity som potreboval niekde ventilovať, tak som si začal v jeden letný večer písať v programe T602 prvé riadky. Veľmi rýchlo sa to stalo návykovým.

Prečo si denník píšeš doteraz?

Pomáha mi vyznať sa v sebe a spracovávať rôzne zážitky, nech som v ktoromkoľvek období, či veku. Stále je čo riešiť :)

S Marekom sme sa zoznámili v čase, keď sa odhodlával naplno vhupnúť do práce na voľnej nohe ako lektor na bicie. Videli sme sa prvýkrát a on sa neváhal veľa pýtať na moje vlastné skúsenosti a potom si požiadal o stretnutie s mojím Zdenom, ktorý si čerstvo podobnou výzvou prechádzal. Bolo mi sympatické, aký je zvedavý, pokorný a odhodlaný zároveň.
Videla som, že to považuje za veľké sústo, ale hľadá, kadiaľ k nemu vedie cesta a bude to skúšať.

Sú obdobia, v ktorých cítiš, že píšeš viac? Ak áno, ktoré sú to?

U mňa písanie súvisí s nahromadenou nespracovanou energiou/zážitkami. Keď je toho veľa a v živote sa nakopia emočné situácie, potrebujem to spracovať, prefiltrovať a na to je denník skvelá vec. Následne už takto prefiltrovanú a upratanú verziu reality konzultujem s manželkou, priateľmi, v práci, ... proste s reálnymi ľuďmi, ktorých vďaka písaniu denníka zbytočne nezahlcujem prvotným balastom. Prvotné veci spracujem písaním do denníka a ľuďom následne predostriem už upratanú verziu toho, čo prežívam - častokrát aj s návrhmi, ako chcem veci riešiť, či pokračovať.

Rád dumáš a hľadáš, ako dobre žiť. Zaujíma ma, či si vyskúšal aj nejakú inú formu sebaspoznávania?

V mladosti som sa dosť zaujímal o meditáciu a spirituálne učenie, čiže som pravidelne chodil na terapie, kde som šiel do hĺbky a snažil sa pochopiť životné princípy, nastaviť si rebríček hodnôt a podľa toho moje správanie. Vždy som inklinoval k rozhovorom medzi štyrmi očami a už na strednej škole som dostal neoficiálny titul “triedny psychológ”. :) Na psychológiu som síce nešiel, ale v rozhovoroch s ľuďmi som pokračoval. Aby som ich mohol viesť aj na profesionálnej úrovni, stal som sa pred pár rokmi certifikovaným koučom.

Prečo myslíš, že má denníkovanie zmysel?

Je to skvelá forma psychohygieny. Potrebujem ho! Je ako neviditeľný kamoš, čo dokonale počúva, neodvráva, má na mňa čas vždy, keď mi to vyhovuje, všetko si pamätá od slova do slova, neposudzuje a mám 100% istotu, že ma berie takého, aký skutočne som. Môžem byť sám sebou, mám pri písaní obrovskú slobodu. Nikto sa nedozvie, čo sa v mojom vnútri deje, drží anonymitu. Dokáže ustáť silné emočné výlevy aj dlhočizné dumania o prde - proste je dokonalý tichý spoločník

Čo si do denníka zaznamenávaš?

Je to kombinácia štyroch vecí. Prvé dve sú emócie a fakty. Píšem to, čo som zažil, ako som sa pri tom cítil a ako to navonok vyzeralo. Tu sa ventilujem, vyprázdňujem plný pohár.

Následne prichádza 3.fáza, fáza progresu t.z., že hľadám riešenia a odpovede na otázky: “Čo mi táto situácia chcela povedať? Čo chcem urobiť, aby som sa v tejto situácii nabudúce zachoval inak? Ako sa chcem mať o tri mesiace, o rok, o 5 rokov? Čo chcem v blízkej dobe/budúcnosti ešte dosiahnuť a ako sa k tomu konkrétne dopracovať?...atď.” Tu plánujem/vyrábam svoju realitu a zaznamenávam konkrétne nápady, ako na to.

No a v 4. finálnej fáze sa nakoniec vždy zvyknem poďakovať za to, čo v živote už mám a čo som dosiahol. Vo viacerých múdrych knihách som čítal, že najkrajšou a najúčinnejšou modlitbou je vďaka za to, čo už máme, čiže tak zvyknem zakončovať moje zápisky.

Máš pre nás tip, ako si urobiť z denníkovania bežnú súčasť života?

Človeka to musí baviť. Akonáhle v tom objaví radosť a dobrý pocit, už to pôjde samo. Následne je fajn pokračovať pravidelne, aby sa stal z toho zvyk.
Keď ale pozorujem ľudí, vidím, že denník nie je pre každého. Niektorí spracovávajú svoje veci tým, že idú na ryby, na thajský box, iní pri varení, maľovaní, hraní na nástroj, alebo domácich prácach.
Denník je proste jednou z mnoha účinných foriem.

Kedy má Marek dušu na mieste?

Moja duša je mojím kompasom a je spokojná vtedy, keď s ňou denne komunikujem a riadim jej navigáciou.

Ak prišiel čas, kedy sa v živote chcete naučiť hrať na bicie, kliknite si na Marekov instagram marek_drummer