Lucia Molnár Satinská, ktorá má tiež veľké háro
Ocitla som sa uprostred bytu nebohého Jula Satinského. Na narodeninovej oslave jeho dcéry, viac ako dekádu dozadu. Pamätám si, aké chvenie som cítila. Som tak blízko velikánovi a pri jedení lentilkovej torty ochutnávam aj kus veľkých dejín.
Kto vie, prečo ma pozvala. Nespomínam si. S Luciou sme sa poznali letmo.
Je tomu tak dodnes. Napriek tomu sa pri každom stretnutí s ňou cítim ako vtedy na Dunajskej. Radostne sa chvejem.
Možno je to tými vlasmi. Kučeravé asi držia spolu.
Bola si tínedžerka, keď tvoj otec, Július Satinský, zomrel. Začala si mu písať listy. Minulý rok, na 20. výročie jeho úmrtia, si ich vydala knižne v titule Milý tato - Listy z tohto sveta. Spomínáš si, čo bola tvoja hnacia sila spojiť sa s tatinom formou listov?
Bola to úplne jednoduchá potreba, opäť sa s ním rozprávať. Smrťou sa vzťah s blízkym človekom nekončí. My sme sa s Tatom veľmi radi spolu rozprávali, a keď tu zrazu nebol, stále som mala potrebu s ním hovoriť, alebo mu aspoň hovoriť o veciach, ktoré som zažívala a klásť mu otázky, hoci na ne aj nemohli prichádzať odpovede.
Zároveň ma inšpiroval k tejto forme on sám, pretože keď mu zomrela jeho prvá žena, aj on jej písal listy.
Boli obdobia, kedy si listovú komunikáciu prerušila alebo obmedzila, tak, ako tomu býva v bežných vzťahoch?
Samozrejme. Vždy, keď som žila hektickejšie, nestíhala som mu písať a naopak, keď som bola osamelejšia, mala som viac času na rozmýšľanie aj písanie. Moje listy končia mojím nástupom na vysokú školu. Odchodom do Prahy sa môj život tak zmenil, že na listy Tatovi mi už akosi nezostával priestor.
Podelíš sa s nami o správu, ktorú si mu v niektorom z listov poslala? Prvá, čo ti napadne.
Veľakrát som mu písala o knihách, ktoré som čítala. Súviselo to s tým, že tak sme to mali aj v bežnom živote, keď som niečo dočítala, hneď som za ním išla podiskutovať o tom.
Volíš si často písanie ako formu vyjadrovania sa? V podcaste Ľudskosť si spomenula, že si píšeš denník.
Áno, písanie je moja obľúbená forma vyjadrovania sa a bolo to tak, odkedy som sa naučila písať. Písanie vždy bolo aj súčasťou mojich vzťahov, listy som nepísala len mŕtvemu otcovi, ale aj živým kamarátkam a kamarátom. Neskôr sa to preklopilo do mejlov alebo chatov, ale aj pracovne aj súkromne sa rada vyjadrujem písomne.
Čo ti prináša, že ukladáš svoj život na papier?
Denník som si neprerušovane písala od 11 do približne 24 rokov, odvtedy je to menej pravidelné. Ale mám tak zachytené celé svoje dospievanie, verím, že raz to pre mňa bude ešte cenné, či už ako zdroj k nejakému umeleckému textu, alebo ako pomoc pri výchove, či okienko do minulosti.
Píseš aj vlastné tvorivé texty? Knihu, scenáre, do šuflíka?
Na to mám príliš málo času. Píšem skôr na objednávku. Sú to umelecké preklady alebo publicistické texty, v práci píšem vedecké texty. Ale keby objednávky neboli, a bola by som paňou svojho času, s radosťou by som do šuflíka písala.
Spravuješ celú tatinovu písomnú pozostalosť. Aké to je, nahliadať do jeho spomienok a myšlienkových pochodov? Spoznala si kus tata, ktorý ti bol dovtedy neznámy?
Cítim to ako privilégium, že vďaka tomu, že zanechal množstvo písomností z rôznych období svojho života, môžem ho spoznávať v rôznych vekoch. Je fascinujúce sledovať, ktoré jeho vlastnosti ho sprevádzali celý život, a ktoré súviseli s určitým vekom.
Mňa v živote ľudia označovali “tá s veľkým három”. Domnievam sa, že ty si o sebe neraz počula ako “o dcére Jula Satinského”. Kto je Lucia keď pominieme tvoju identitu dcéry?
Vieš, že aj ja som bola „tá s veľkým három“? A ešte tá so širokouhlým úsmevom. Jasné, „dcéra“ som tiež bola pre mnohých, a vlastne stále som. Kedysi som sa z toho snažila za každú cenu vymaniť, dnes už si túto nálepku hrdo nesiem. Dnešná Lucia je jazykovedkyňa, obhajkyňa vzdelanosti, menšín, matka, žena, ktorá sa stále vie nadchnúť pre mnoho vecí, a ktorú život veľmi baví.
Živíš sa skúmaním jazyka. Čo ťa na slovách a dorozumievaní sa fascinuje?
Fascinuje ma nekonečnosť výskumných tém, aj to, ako sa množstvo významov mení kontextom. Baví ma hľadať možnosti inkluzívneho vyjadrovania, aby jazyk nespôsoboval bolesť a vedel prijať každého, aby vytváral bezpečie. Myslím si, že v dnešnej dobe, keď je jazyk často nástrojom nenávisti je to veľmi potrebné.
So svojou vlastnou rodinou žiješ v byte, ktorý písal váš spoločný príbeh s tatinom. Silné. Prečo si sa rozhodla v ňom zotrvať?
Nikdy mi nenapadlo odsťahovať sa. Je to môj domov. Páči sa mi, že naše deti sú už 4. generáciou z rodu Satinských, ktorá vyrastá na rovnakej ulici. Baví ma sledovať, ako sa mesto okolo nás mení.