Newsletter #1: Prečo nestačia slová, aby sme si rozumeli?

Kúpil/a si si denník Duša na mieste. Alebo naň čakáš. Odtiaľ mám na teba kontakt. Chceme ti s Eliškou poďakovať za záujem, denník je už pol roka vypredaný, sme z toho stále paf.

Vieš, ako denník vznikol? Ja, Jana, som mala náročné obdobie. Prejavovalo sa veľkými emóciami.
Zúrim. Kričím. Plačem.
Bordel v byte mi zrazu spôsobuje infarkt.
Čo to so mnou je?

Kto má Dušu na mieste, vie, že príbeh sa vybral dobrým smerom.
Odkedy svoje pocity vnímam ako radkyne, ktoré kontrolujú, čo mi treba, život sa mi viac pozdáva. Svoj hnev, strach i smútok som ocenila ako soľ až spätne.

Komunikácia ma vždy fascinovala. Odmala píšem. Hypnotizujú ma výrazy tváre. Rada, napriek stresu, verejne prezentujem. Milujem knihy. Chcela som ísť študovať scenáristiku a dramaturgiu. Formulovanie slov, myšlienok a zdieľanie bolo a je súčasťou každej mojej pracovnej skúsenosti. Zavalená veľkými emóciami som zrazu komunikovať nevedela. Rozhodilo ma to, bola som v sebe stratená. Rozhodla som sa to preskúmať.

Ako byť zrozumiteľná pre seba, pre ľudí?
Ako zvládať v rozhovore náročné emócie?
Čo je zdroj jasnej a zbližujúcej komunikácie?

Pozývam ťa k nám na záhradu, práve sa tam vadíme s mužom.

V rajskej záhrade rastie horkosť

Odkedy sme sa nasťahovali do nového bytu, vykukovala som po záhrade. Covidový rok moje volanie umocnil. Séria susedských záhrad za domom mala majiteľov, nám sa neušlo. Jana, pozri sa poriadne!
Na malej ploche medzi garážou a susedkinou upravenou oázou je maličký pozemok. Nevidno na ňom nič, je prerastený černicami a zahádzaný odpadkami.

O dva roky neskôr je to naša záhrada. Splnený sen. Zistili sme, že neveľká plocha patrí mestskej časti, prenajali si ju a začali hospodáriť. Úvod patril zdenovým silným ramenám. Hodiny s krompáčom a dopichanými rukami ocenené endorfínmi. Vysiali sme trávu a s ňou aj túžbu, aby prekryla miestne nedokonalosti. Na záhrade nie je voda. V zemi je veľké množstvo sklenných črepov, všade. Nemá bránku. Orezané stromy, kríky a hromadu bordelu treba zaviesť do zberného dvora bez prístupovej cesty.

V záhradkárstve sme minuli pol výplaty. Sadilo sa, radovalo. Medzi to behali dve malé deti, sabotovali progres a tiež sa pritom tešili. Sused nám daroval paletový stôl. Idylka. Kvety zakvitli.

Naša dcéra ich trhá. Aj nezrelé paradajky. Aj tých črepov je všade. Zdeno je nadšený, realizuje sa, gúgli na bazoši lavičku.
Ja stále apelujem na odvoz odpadu, začína po mesiacoch hniť, stále pichá. Miesto pitia kávy, okrikujem Margarétu.

Baza odkvitá, plodí. Jej plody posypali zem. Deti si sadujú, zadky majú z čiernych bobúľ ako dalmatínce. Margaréta ochutnáva. Nejedlú bazu, hnilé mirabelky. Gúglim či bude grcať. Aj lavičku, Zdeno ju neobjednal. Odpad stále nie je odvezený, opätovne apelujem. Už máme bránku. Stojí opretá, neupevnená. Keď vchádzam s Margarétou na rukách, mám s ňou akurát oštaru, aby celá nepadla. Zdeno prestriháva rozbujnené paradajky. Suseda ho chváli za výber odrody. Vidno mu radosť a pýchu v očiach. Robí si na záhrade, čo ho baví.

“Dnes som tu posledný raz!” Zdvihnem sa, odchádzam a myslím to vážne. Aspoň pre túto sezónu.

Čo sa stalo?

Povedala som: “Chcem záhradu.”
Chcela som povedať viac. Viac o túžení.
“Chcem uzavretý pozemok, bezpečný, s prvkami na hru. Chcem sem volať priateľov na grilovačku a vypiť si s tebou kávu na vzduchu. Chcem sem brať deti, keď nebudem vládať a budem na ne sama. Chcem, aby toto bolo naše socializačné hniezdo, naša príroda za domom. Toto teraz potrebujem, ako matka dvoch malých detí túžim mať takýto priestor. Je to pre mňa nesmierna pomoc.”

Čo by sa stalo?

Nezistíme. Možno v sezóne 2024. Asi budem potrebovať iné, tentokrát to skúsim v sebe pohľadať.

Si tiež na prášky?

Napadla ti popri čítaní vlastná situácia, kedy to v tebe vrelo? Z pocitu neprávosti, zmareného očakávania? Urobme z toho 3-minútové cvičenie. Skús to. Zober pero a napíš si na papier:
Čo som vtedy povedal/a?
Čo by som povedal/a, keby zo mňa hovorila hlboká túžba?

Ťažká robota, rozumieť si, čo myslíš? Kým nemám spojenie so svojím vnútorným svetom, neviem slovami vypovedať, čo potrebujem a som pre druhých nejasná/ý. Tento rok som prešla skvelým vzdelávaním a učím sa to nanovo. Potím sa pri tom, smejem, nechápem. Žasnem.
Komunikácia je alchýmia, kde môžeš miešať rôzne lektvary, experimentovať. To mám v pláne v živote, aj tu, v newslettri.

Prečo nás vytáčajú nevyžiadané rady?
Prečo zákazníkov neoslovia pekné texty?
Prečo potrebujeme konflikty?
Prečo môže pozitívne myslenie ubližovať vzťahom?
Prečo je veľa slov menej zrozumiteľných?

Zaujíma ťa to? Môžeme sa čítať.

Nový newslettrový formát plánujem vydávať 6x ročne. Napíš mi, čo by si si v ňom o medziľudskej komunikácii chcel/a prečítať. Ak ťa newsletter zahltil, slobodne sa odklikni z odberu. Ďakujem, že si sa dočítal/a až sem.

Ideme do finále

Rozumieť samej či samému sebe vôbec nie je brnkačka. Nedávno som čítala skvelú knihu, pre mňa lahodná záležitosť. Mám chuť ju dať do pozornosti aj vám.

Co se ti stalo? Pýta sa v knižnom rozhovore Oprah Winfrey amerického psychiatra a neurológa Brucea D. Perryho. Je to otázka, ktorá otáča pohľad smerom dovnútra. Čo je za mojím správaním? Kniha je plná fascinujúcich objavov o vývoji mozgu, píše sa v nej o ťažkých životných skúškach i veľkej nádeji. Pripomenula som si, aké silné liečivo sú v živote blízke vzťahy a prečo mám neraz zbesilú chuť tancovať.

Tak ahoj. Čítame sa nabudúce?
Jana

P.S. Koncom októbra mám narodky! Spustím na ne predpredaj 2. vydania denníka Duša na mieste.